"To nie je spomienka len židovskej komunity na vyvraždenie židovského
obyvateľstva, je to spomienka celého Slovenska na to, čo sa vtedy
udialo a za čím všetkým stála vtedajšia vláda slovenského štátu,"
upozornil Korčok s tým, že šlo o najväčšiu vraždu v novodobých dejinách.
Dodal, že všetko sa nezačalo plynovými komorami a išlo o dlhodobý
proces, ktorému predchádzali nadávky, fyzické útoky, legislatívne zmeny,
zhromažďovanie a neskôr deportácia. "Už dnes, keď badáme nejaké
anomálie, ktoré vedú k niečomu zlému, poučení minulosťou vieme, že je
nutné na to upozorňovať, aby sme tak predišli niečomu horšiemu,"
skonštatoval Korčok. Preživších holokaustu je z roka na rok menej, aj
preto sa podľa neho snažia zachovávať ich životné príbehy a používať
priame svedectvá v konfrontácii s "popieračmi" a tými, ktorí tragédiu
zľahčujú.
"Z tých 999 dievčat a mladých žien sa vrátilo len niekoľko. V tých
ďalších transportoch boli odvlečení moji starí rodičia, tety a
strýkovia, sesternice a bratranci, takmer celá, kedysi veľká rodina a
nikto z nich sa už nevrátil. Ja som zázrakom prežila ako dieťa, moja
mama seba a mňa zachránila ukrývaním sa. Väčšina z nás, ktorí sme mali
to šťastie a prežili sme holokaust, cítime, že našou povinnosťou, našim
poslaním je pripomínať jeho hrôzy a zachovávať spomienku na jeho obete," uviedla vedúca občianskeho združenia Ukrývané dieťa Nadežda Lambertová.
Prvý transport z vlakovej stanice Poprad odišiel do koncentračného
tábora Auschwitz-Birkenau 25. marca 1942. Takmer tisíc dievčat, ktoré do
transportu nastúpili, netušili, že ich vezú na istú smrť. Mysleli si,
že idú pracovať. Podľa dostupných svedectiev prežilo vojnu približne
dvadsať z nich.
"Dôležitý míľnik bola konferencia vo Wannsee 20. januára 1942, keď
bolo rozhodnuté o priebehu konečného riešenia židovskej otázky. Hneď
potom sa Slovensko, ako prvá krajina, prihlásila k deportácii svojho
vlastného obyvateľstva," upozornil Korčok. Prvá vlna deportácie sa
začala 25. marca a končila sa v októbri 1942, keď v 57 transportoch
vyviezli z nášho územia proti vlastnej vôli približne 58.000 Židov,
stratili štátnu príslušnosť a za každého z nich štát zaplatil 500
ríšskych mariek. Druhá vlna sa začala v septembri 1942, úplne posledný
tábor zo Slovenska odišiel zo Serede 31. marca 1945.